Real Sociedad dohodl s Arsenalem přestup Carlose Vely

totkaj totok říkal přeci Bohůš

Keby to neotvroíte, tak:

Nitra má svoj špecifický jazyk, ktorý sa nazýva Nitránčina:

Aj keď sťe ňeňi šeccá z Nitry, dovolím si jeden svoj príspevek venuvať dialektu, na kerom som odrastau. Ňé šecci sa g ňemu hlásá s takú radosťú jak já alebo zopár ďalších predstavitelov ortodoxnej ňitránčiny. Jenna vec je vyprávať po nitránsky. To ví každý. Ortodoxná nitránčina je druhá vec. Rozdíl je f tom, že pokál ortodoxná nitránčina a nitránčina majú rovnaký rečový základ a vyznávajú rovnaké pravillá, ortodoxná nitránčina je o volačo agresívnejšá, a nelakne sa ani v cudzom prostredí. Gramatické pravillá společné pre nitránčinu aj ortodoxnú nitránčinu

mäkké l neexistuje, tam de je spisovnej slovenčine „ľ“, nitrančan poví l

dvojhlásky neexistujú, namísto „ie“ poví „é“ resp. „í“ (napr. „mléko“, „nevím“, „veter“), namísto „ia“ použije „á“ (napr. „vác“, výnimku je množné číslo označujúce obyvatelov míst, krajín, štvrtí a pod. napr. Nitrančan - Nitrančani, Krškančan-Krškančani) , namísto „iu“ prečíta „ú“ (napr. „najlepšú“)

ô sa číta ako ó (napr. „vól“, „škólka“, „mócť“)

„il“ na konci slovés minulom čase sa číta „eu“, u ortodoxnej nitránčiny dokonca „ev“ (napr. „hovoreu“ resp. „hovorev“, „peu“ resp. „pev“), „al“ jako „au“, resp. „av“ („nedovolau“, „pomáhau“), „el“ jako „eu“, resp. „ev“ („dospev“, „natreu“) a pod.

„dl“ sa číta jako dvojité l, „dn“ jako dvojité n. Toto pravillo najlepší dokumentuje tzv. prvá nitránska veta: „Pallo myllo vella umyvalla, štrulla išla do divalla.“

po nitránsky neni „chcieť“, ale steť, čo zas ilustruje tzv. druhá nitránska veta: „Steš – nesteš, nehaj tak“

Nitran je len salám, gdo vypráva po nitránsky je Nitrančan!! A už si to zapamatajte...

samohláska „o“ sa často mení v nitránčine na „e“. Na toto sú dva vzory – vzor „breskyňa“ a vzor „švager“. Vzor „breskyňa“ sa použije v prípade, keď sa „o“ nachádza v prvej slabike slova, vzor „švager“ pre „o“ druhej a ďalších slabikách slova. Ďalšé príklady: „zeber“, „vepchau“, (zober, resp. vopchal polla vzoru breskyňa), „svoker“, „pátek“ (svokor, resp. piatok polla vzoru švager).

Pozor! Žánne slovo sa nemóže meniť polla obidvoch vzorov (to by sa napr. ze Zobora mohou stať Zeber, čo by bolo na úkor zrozumitelnosti).

Zatál jediná známá výnimká z pravilla 9 je slovo „uterek“ („u“ nerátáme za slabiku) a „keket“.

Ide sa „pri Tesco“ a „pri štadión“, a ňé „k Tescu“ či „ku štadiónu“ (nepripúšťa sa ani ponitránčené „ge štadiónu“).

Nitrančani si nelámu hlavu ze spodobuváním, ani z rytmickým krátením, takže keď napíšete slovo tak jag očujete, vóbec nespravíte chybu (napr. „gdo to bou?“, „to si de videv?“, - „zedou si mi kokot“ – neni ani vzor breskyňa, ani švager, do by steu vedeť)

g označeňú akejkoľvek osoby, místa, času: sa nepoužíva slovo ktokoľvek ale „bár do“, kdekoľvek je „bár de“, s „bár kým“ je s kymkoľvek, „bár jako“ je akokoľvek.

mäso je masso a deväť je devať, "ä" sa ale v nitránčine aj tak nepoužíva. A päť je peť. A Pamätáš si? sa poví: Pamatáš sa?

rozkaz od slovesa ísť móže byť "ic" alebo "hybaj" , sloveso prísť má tvar "prídi", existuje aj zaužívanejšá varianta slovesa prísť, a teda "dójsť".

Egzistujú ešte ďalšé prípady , keré sú skór výnimočné jak pravillom, ale zato je ich velice moc. Sa to napríklad týto:

a) V plnovýznamovom slovese „sú“ sa skoro ždycky nahrádza „ú“ samohlásku „á“ (móžeme to ukázať najlepší napr. ve vete : „De do p***i sa zas šeccá ?”, „Sa tu šecci?” ) Šimnite si, že nadávka s použitím ženského pohlavného orgánu sa poví: "idz do p...i a ňé Idz do p....e! - ako to má byť spisuvne"

b) V níkerých slovách sa vynehávajú prvé hlásky (napr. už spomenuté “ šecci, šeccá” (vynehané “v”), “de?” (“k”), “očúvaj” (“p”), “ždy” (“v”), “šak” (“v”), “šimni si ” (“v”), “zniká”(“v”)…)

c) Spojka “lebo” má nitránčine dva významy: raz sa tým myslí “alebo” , inokedy “lebo”.

d) Slove “ktorý” sa “-t-” zásanne nahrádza písmenom “e” a vzniká tak “kerý”, podobne sa slove “zjedol” vyneháva “j” a spolu s uplatnením pravilla č. 4 nitránskeho pravopisu zas vzniká slovo “zedóv” (Treťá nitránská veta zní: Zedov si mi k…!!).Takisto nepovíme “nikde” ale “nide” , čo už tých inteligentnejších z nás určite napallo, keďže hovoríme “de?” namísto “kde?”.

e) Nitránčina má jennu dočilku známu výnimku, de sa “a” vyslovuje jako “o”. Je ňú slovo “otrova”.

f) Velice častá je výnimka, de sa “o” mení na “u”.Vyskytuje sa v slovesách, napr. v “maluvať”, “obsluhuvať”, “prenocuvať”, “filmuvať”, “fetuvať”.

g) Dve velice známe nitránské ortodoxné slová, kerých mimonitránsky význam je „teraz“ a „sadnúť si /sedieť“ (toto slovo sa v makšej verzii nitránčiny vyslovuje aj jako „sannúť si/ sedeť“), a keré bežne očuť v nitránskych ponnikoch sa často vyskytujú napr. kontexte: Čil(ek) si tu pri nás lofni, a daj si s nama párek!

Poznámka: Slovo „ňé“ sa nitránčine nemosí nevyhnutne písať s „ň“. Píše sa preto, aby si neznalí veci nestotožňuvali nitránčinu s trnavčinu, ani bratislavčinu, lebo mnohým to zní podobne a potom si myslá, že ide len o to hovoriť tvrdo. Nitránčina neni len o tom. Nitránské ňé mosí byť vyslovené dlhé, lebo krátke majú len Mojsejovci a šecci výchoňňári"

Čom sa teda líša klasická a ortodoxná nitránčina?

Zásade ide o prístup. Ortodoxnú nitránčinu hovorá tí, kerí sa za ňu nehanbá a navyše ju sťú presadiť, najmä cudzom prostredí, a neváhajú pritom meniť aj místnu reč. Napríklad ortodoxný Nitrančan (ako Kopitar lebo Buben, či Mario74), si Prahe nedá „řízek u Břevnovského kláštera“, ale rízek pri Brevnovskom kláštore (všimnite si vynehanú prelložku „v“, kerú ortodoxní Nitrančani nepoužívajú, poveďá „som meste“, „som Nitre“). Ortodoxní Nitrančani sa též volakedy blysnú vetu, že: „Pri maluvaní som mav problém ze stropem aj ze stenáma.“ To je ale už ozaj ortodoxná nitránčina, s kerú keď sa cudzinec stretne, tak je piči, či už si toto prečíta alebo ňé, takže to nejdem rozširuvať. Tomto krátkom pojennaní o nitránčine som sa též nevenuvav ollišnej slovnej zásobe. To je pre každé nárečí samozrejmosť. Skvosty: bumbajka, klajbas, šivačka, kredenc.. a mnoho ďalších)